Na psychiatrii totiž platí azda viac ako v iných medicínskych odboroch, že sa situácia môže otočiť o stoosemdesiat stupňov za menej ako tridsať sekúnd. Najprv mi dych vyrazila pacientka, ktorá včera plná života a energie pobehovala po oddelení. Vysvitlo, že sa večer vytratila von a ráno ju priviedli policajti. Strieskaná pod obraz boží napadla taxikára a noc strávila na záchytke. Deň strávila v posteli s gigantickou opicou a keď sa na večeru pozviechala, po jej osobe spred 24 hodín nebolo ani pamiatky.
Neupravená, nenamaľovaná, bledá, vyčerpaná, ustrašená, plačlivá. Zostarla o dvadsať rokov a celkovo vyzerala ako niekto úplne iný. Večer sa sťažovala na bolesť v hrdle, bála sa, že chytila nejakú infekciu. Môj dnešný tútor mal skôr podozrenie na to, že si hlas vykričala, keď bola včera pod parou. Zdá sa, že sa nemýlil.
Ďalšia premena. Pacientka na sledovačke, v čase otvorených dverí jej je neprestajne niekto za pätami. Má totiž vo zvyku preliezať cez plot. Je vždy rozšafná, veselá, upratuje, čo sa dá, objíma depresívnych pacientov a je radosť s ňou hovoriť. Stačilo však, aby sa objavili jej rodičia a stala sa z nej zúrivá vrieskajúca fúria, ktorá sa neupokojila, kým neodišli.
Posledná premena zavítala na uzavreté oddelenie. Jeden z trojice, ktorá tam teraz pobýva, mal totiž narodeniny. Dostal tortu a keďže je pôvodom africký muzikant, priniesli mu bubny, ktoré si doniesol so sebou, ale skončili v dočasnom sklade. Vzápätí sa nám naskytol úžasný pohľad: chalan bubnoval ako malý Boh a jeho dvaja spolupacienti a dozorujúca sestrička sa pridali. Jedna pacientka sa dokonca pustila do tanca. Hľa, trojica vysoko rizikových psychotikov mala najlepšiu party, akú som doteraz videl. Oslávenec, ktorý obvykle len podmračene sleduje televízor, a jeho kolega, ktorý sa cez deň sotva pohne, zrazu ožili, smiali sa a bolo im dobre.
Všetci vieme, že hudba lieči. Ale vidieť to na vlastné oči je niečo celkom iné...
