Najhoršie sa udialo včera večer a pokračovalo dnes celý deň. Jeho zvierač totiž úplne vypovedal poslušnosť, a tak obsah konečníka smelo vyteká von v jednom kuse. Dvoch z mojich piatich pacientov som dnes sotva pozdravil na chodbe, pretože akonáhle som sa snažil robiť niečo iné, už štyridsaťdvojka zvonila, že treba vymeniť plienku, ktorej nesmieme hovoriť plienka. Bolo to nesmierne únavné. Po tretej či štvrtej výmene a umytí sa išlo do sprchy. Sprchovať čiastočne paralyzovaného pacienta je činnosť nie na desať minút. Keď sme ho statočne umyli, usušili, nakrémovali, obliekli, nestačili sme ani posteľ znížiť na pôvodnú úroveň, a nastal čas na ďalšiu výmenu.
Vynieslo mi to síce odfajknutú kvalifikáciu na toaletu, umývanie a neviem čo ešte, ale verte, bol by som radšej, keby sa to nestalo. Nielenže robiť celý deň to isté dokola, ale trpieť spolu s pacientom, ktorému je to trikrát také nepríjemné a najmä bolestivé... No, ďalšia vec, na ktorú si budem musieť zvyknúť.
Ale zase nie je celý deň iba o exkrementoch. Mal som príležitosť sledovať vyberanie chirurgických spiniek a na budúci týždeň by som si to mal skúsiť naživo na pacientovi. Ak ste sa s tým ešte nestretli - ja veru doteraz nie - tak chirurgické spinky sú alternatívou k štichom. Len namiesto vyšívania pacientov sa rany scelia systémom podozrivo pripomínajúcim kancelársku zošívačku. Znie to desivo, ale pacient sa dušoval, že ho to nebolí. Tak mu budem veriť.
Konečne je tu požehnaný víkend. Znamená to, že dva dni nemusím vstávať o piatej a drkotať zubami. Dva dni neuvidím žiaden utierania hodný zadok a nemusím si umývať ruky v priemere raz za päť minút. A som si viac než istý, že v pondelok ráno, vstávajúc o piatej a drkotajúc zubami, sa budem na prax tešiť. Som v polovici, už len päť dní, tak si to musím užiť, kým sa dá!
Poznámka: Neverte všetkému, čo si v tomto denníku prečítate. Musím totiž dodržiavať dôvernosť informácií o pacientoch, a tak musím meniť, čo sa dá.
